Pór záhradný (AlliumporrumL.) je dvojročná cibuľová zelenina, ktorá sa môže využívať v kuchyni počas väčšiny roka. Jeho výhodou je, že oproti cibuli má vyššiu výživnú hodnotu, pritom menej výraznú cibuľovú chuť, nízku dráždivosť a typicky jemnú cibuľovú arómu. Priaznivo pôsobí na tráviacu sústavu, oproti cibuli ju menej zaťažuje a dôležitý je hlavne pri ničení nežiadúcich črevných mikroorganizmov. Z agrotechnického pohľadu sa dozvedáme, že má letné a zimné odrody. Vďaka nim je k dispozícii v čerstvom stave od leta a nie je problémom ho získavať priamo zo záhrady i počas miernej zimy a ešte i začiatkom jari, pokiaľ nezačne nasadzovať kvetné stvoly. Táto skutočnosť je znásobená tým, že zimné odrody sú odolné voči chladu. Zimným formám nerobia problémy slabé mrazy a nižšia snehová pokrývka. Ďalšou výhodou je, že pri jesenných dažďoch nepodlieha hnilobe, ale naopak pri teplej a vlhkej jeseni rastie naďalej.
Aby sme získavali pór od leta až do zimy je možné rozhodnúť sa pre odrody di Delft alebo Gigante ď Inverno 2. Tieto boli vyšľachtené v Taliansku a zaraďujú medzi neskoré odrody. Je ich možné pestovať okrem hlinito-piesočnatých aj v ťažších pôdach. Odrody vzhľadom sú si veľmi podobné a každá sa charakterizuje ako rastlina s dlhou a hrubou bielou stonkou, v spodnej časti inklinujúcou k cibuľovitému tvaru. Je to preto, lebo má široký koreňový disk s veľkým množstvom zväzkovitých, ale na druhej strane plytkých koreňov. Má široké, mečovité a tmavozelené listy smerujúce do strán, pričom spodné listy sa často dotýkajú pôdy. Jedince sú odolné voči nízkym teplotám a vhodné k zimnému zberu. I keď tieto charakteristiky sú typické pre zimné formy zistili sme, že každá uvedená odroda sa môže pestovať i ako letná, ale tak, že sa ju rozhodneme pestovať z priesad. Na ich vypestovanie používame maximálne dvojročné semeno, pretože u staršieho klíčivosť značne klesá. Výsev sa robí v mesiacoch február až marec, do plátov, ktoré obsahujú univerzálny substrát. Pri klíčení nie je náročný na teplotu ako plodová zelenina a preto mu postačí i teplota okolo 18 °C. Náročný je na svetlo, pretože pri jeho nedostatku a intenzívnom zalievaní vytvára tenké rastliny a to stonky, ktoré sa ohýbajú, navzájom prekrižujú a zaťažujú, pričom nad miestom zlomu hynú. Vysadzovanie priesad s koreňovým balom na záhon sa uskutočňuje v máji, po základňu listov a ihneď v čase, keď nehrozia mrazy. V prípade zasiahnutia priesady mrazom táto často prežíva, no na jeseň inklinuje k tvorbe kvetného stvolu, čo je nežiadúce, pretože prestáva rásť do hrúbky, vytvára tvrdý stržeň, ktorý nie je vhodný na konzum. Týmto stonka tratí výživovú hodnotu, drevnatie, pričom i pri ponechaní rastliny na záhone nestačí vykvitnúť a ak by sa kvitnutie uskutočnilo, tak vôbec by sme nezískali dozreté, kvalitné, klíčenia schopné semená.
Veľmi vhodné je ho pestovať z priameho výsevu do plytkých brázd, skoro na jar na hriadku, na ktorej bola v predchádzajúcom roku predplodina hnojená maštaľným hnojom. Pri tomto spôsobe sa dajú uplatniť dve agrotechniky pestovania s využitím vzídených rastlín. Prvá alternatíva je tá, že v čase keď majú jedince priemer stoniek asi 0,5 cm ich jednotíme a požadované množstvo ponecháme na záhone v pôde, pričom tieto budú slúžiť na neskorší letný zber. Druhú časť rastlín, určenú na jesenný a zimný zber presádzame na iný pripravený záhon. Ako vhodné miesto je po hrachu začiatkom júla. I keď pór je cibuľová zelenina znášajúca hospodárske hnojivo neodporúča sa parcelu pred vysadením priesad hnojiť maštaľným hnojom. Prejaví sa to nižšou intenzitou rastu. V tomto prípade uvažujeme nad vysádzaním po skorých zemiakoch, ktoré boli v pôde s jesenným zapravením maštaľného hnoja. Získané priesady pred presádzaním skrátime v koreňovej i listovej časti o jednu tretinu až polovicu a vtláčame do mokrej asi 10 cm hlbokej brázdičky po základ listov. Listy musia smerovať k priesadám vo vedľajšom riadku, aby maximálne využívali svetlo a čím menej sa navzájom dotýkali, čo obmedzuje asimiláciu a podnecuje tvorbu plesní. Tento úkon robíme po západe slnka. Po obschnutí povrchu pôdy ihneď zalievame, pretože korene sú plytko. Závlaha sa vykonáva mimo rastliny, aby príp. splavená pôda nevnikla do pazúch listov. Kontrolujeme aby tieto nevädli a pozorujeme ujatie sa priesad, ktoré práve po vykonaní skracovania sú stimulované k regenerácii podzemnej a nadzemnej časti a zároveň stimulované pre rast do hĺbky resp. výšky. Pri dostatku vlahy nemáme problémy s ich ujímaním, pričom už o niekoľko dní pozorujeme rast listov. V oboch prípadoch ponechávame jedince v sponoch 40 x 15 až 20 cm, pretože sú mohutné jak v koreňovom systéme, tak v stonke a listovej ploche. Týmto priestorom im zabezpečujeme dostatok živín a svetla pre rast a vývin. Hoci je svetlo dôležité pre tvorbu hlavne sacharidovej zložky póru, čo zaisťuje chlorofyl, tak toto zelené farbivo nechceme mať v stonke, pretože jej konzumnú a trhovú hodnotu určuje jej biele, max. bledozelené zafarbenie. Podotýkame, že zelenšia stonka z nutričného hľadiska nemusí byť chybou, pretože obsahuje viac železa a vitamínov. Biele vyfarbenie sa zabezpečí cestou ohŕňania rastlín, ale zemina sa nemôže dostávať do ich pazúch, čo by negatívne vplývalo hlavne na hygienickú a estetickú stránku trhovo upraveného póru. Otvorene charakterizujeme a potvrdzujeme, že uvedené odrody do výšky rastú pomaly, ale o to intenzívnejšie do hrúbky, takže ani ohrnutie nemôže byť príliš intenzívne. Na druhej strane, čo sa tratí na dĺžke bielej časti stonky, tak to sa získava na jej hrúbke, čím sa eliminuje u hrubých jedincov z neskoršieho zberu taktiež inklinácia k vyššiemu podielu vytvárajúceho sa základu stržňa v stonke. Stonka tesne nad koreňovým diskom má tendenciu cibuľovitého rastu, ale to je pre tohto jedinca odrodový znak. Práve preto sa volí i väčšia vzdialenosť jedincov v riadku nielen pre ich priestorovú konkurenciu, ale i manipuláciu pri ich vykopávaní z pôdy, aby nedochádzalo k poškodeniu stonky pri koreňoch. Vyberaním hrubších pórov, ktoré majú mať priemer nad 2,5 cm sa zaistí aj presvetlenie riadka, čo stimuluje menšie, ponechané jedince k rastu.
Nakoľko v jesennom období je pór najmohutnejšie vyvinutá cibuľová zelenina je atraktívnou rastlinou pre druhú, jesennú (augustovú) generáciu škodcu mínerky pórovej. Ten, kto sa rozhodne pre chemickú ochranu a neskorý zber môže použiť systémový insekticíd s dlhou ochrannou dobou. Ak sú rastliny mohutné, tak tomuto škodcovi odolajú, pretože mucha radšej kladie vajíčka na menšie póry s jemnejšími listami a šťavnatejšími stonkami. Pri neuplatnení chemickej ochrany a dostatočnom zavlažovaní rastliny viac škodcovi odolávajú, ale na druhej strane viac sú vnímavé na prasknutie v povrchovej vrstve stonky. Pod úrovňou pôdy sa dostáva cez praskliny zemina do konzumnej časti a zvyšuje sa riziko hnitia. Tento jav nastáva viac v jej povrchovo-obvodovej časti, ktorá sa pri kuchynskej úprave dá odstrániť olúpaním popraskanej vrstvy.
Ján Piešťanský
Branislav Starinský